Donička strávila v KS pár mesiacov. Našla domov v Bratislave.

Jej príbeh:

Doňka hneď po príchode k nám

Doňka – 3 roky s nami 🙂

Náš príbeh sa začal neplánovane. Šla som do KS (karanténnej stanice) v Trebišove
odniesť nejaké granulky a piškótky ako sem tam zvyknem a prvykrát so mnou išiel aj môj priateľ, ktorý nikdy predtým v žiadnej KS alebo útulku nebol. Tak sme sa zastavili pri každom psíkovi, no a teraz už k našej Doňke som sa asi 3krát musela vrátiť. Mala najsmutnejší pohľad zo všetkých, bola kosť a koža. Piškótku si vzala úplne opatrne a pomaličky zakývala riťou. Vraj ju do KS doniesla nejaká pani spolu s vlčiakom, mala sa pre ňu vrátiť, no prešli 2 mesiace a nikto neprišiel. Vraj kým bola v koterci s vlčiakom bola v pohode, no keď ich oddelili, tak prestala jesť a rapídne chudla. Nepomohlo už ani keď ju dali zas k vlčiakovi. Začala sa opúšťať. Veď kto by aj nie, keď sa zrazu ocitla na cudzom mieste bez paničky/pána.  A tak sme o nej nevedeli vôbec nič, dokonca ani meno. Z KS som odchádzala s tým, že musím spracovať priateľa, aby sme si ju vzali so sebou do BA, kde sme v tom čase bývali. O 2 dni sme šli po ňu. Až vtedy sme sa dozvedeli, že je staršia a má niečo so zadnou labkou – nestúpala na ňu (ževraj možno stará zlomenina). Z KS sme šli rovno do BA autom. Ešte stále bezmenný psík mi tvrdo zaspal na rukách v malom kĺbku. Počas prvej prestávky zhĺta celý rezeň, čo nebol veľmi dobrý nápad, ako sme zistili neskôr. Trošičku smrdela, no všetci spolucestujúci to ticho akceptovali, lebo im jej bolo ľúto. Keď sme prišli na byt, tak sme celý večer upratovali hnačky rozmerov meter krát meter – rezeň zaúčinkoval (toto bol jediný deň kedy sa jej to stalo, odvtedy stále pekne vydrží celý čas keď sme v práci a vyvenčí sa pekne až vonku :). Tak prešla celá noc – hnačky, grcky, a vykladanie labiek na postel, aby sme si ju vzali k sebe. Bolo vidieť, že predtým žila v byte a bola pravdepodobne aj gaučový psík. Prvý deň bola tak dezorientovaná, že keď sme šli von, narážala hlavou do sklenených vchodových dverí. Nevedela vôbec kde je, kto sme, čo sa s ňou deje a čo bude ďalej, ale určite z toho ako sme sa s ňou rozprávali vycítila, že jej chceme len dobre. Ďalší deň začala diéta a začalo sa to zlepšovat. Po 2-3 týždňoch pekne pribrala. Asi po mesiaci začala používať aj boľavú labku. Veterinár nám povedal, že to bolo len psychické a že má cca 8 rokov. Priateľ s ňou nebol až tak stotožnený ako ja a ona to vedela, no vedela aj ako na neho. Vždy vyskočila k nemu na gauč, prednými labkami sa oprela o jeho hruď a pozerala mu do očí…  a tak vznikla veľká láska . Tak ju máme už cez 3 roky, za nič na svete by sme ju nevymenili a každý náš další psík bude určite psík senior z útulku. Nikto nie je viac oddaný ako zachránený psík. :).